Navigácia

Obsah

História obce

Najstaršie doklady o dávnom osídlení tohto územia siahajú až do praveku, kde prírodné podmienky v tejto oblasti poskytovali vhodné predpoklady (úrodná pôda, lovná zver, zásoby vody) pre budovanie prechodných táborov ale aj trvalejších osídlení. Archeologickým prieskumom bola na týchto miestach dokázaná prítomnosť neolitického sídla volutovej kultúry s typickou špirálovitou výzdobou keramiky siahajúcej do piateho tisícročia pred n. l. Z neolitického obdobia boli zachované sídlištné pamiatky kanelovanej keramiky so žliabkovaným ornamentom.

 

Zo začiatku druhého tisícročia pred n. l. boli na viacerých miestach objavené pamiatky maďarovskej kultúry – rozvinutej remeselnícko-roľníckej civilizácie s neobyčajne vyspelou bronzovou industriou. Žiarové pohrebisko dokumentuje prítomnosť osídlenia v staršej dobe železnej (700 – 400 r. pred n. l.). Dokumenty keltskej civilizácie sú zastúpené elegantnou sídlištnou keramikou hladkých tvarov, vyrobenou už na hrnčiarskom kruhu. K posledným pravekým kultúram osídľujúcich územie Pohronského Ruskova patria pamiatky rímsko-barbarského okruhu zo začiatku nášho letopočtu a slovanské nálezy z poveľkomoravského obdobia z 10. až 12. storočia.

 

Najstaršia písomná zmienka o Pohronskom Ruskove pochádza z roku 1269, kedy sa obec spomína pod názvom Wruz. Ako poddanská obec viackrát menila majiteľa. V roku 1327 patril uhorskému magnátskemu rodu Kačičovcov pod názvom Wrucz. V roku 1534 patrila obec benediktínskemu opátstvu v Lekýri (terajšie Hronovce) a v roku 1536 ju pričlenili k majetkom levického hradného panstva, ktorého feudálom v tom čase bol Gabriel Levický. Ťažké časy nastali po dobytí Ostrihomu Turkami roku 1543, ktorý zaťažili obyvateľstvo veľkými daňami. Podľa záznamu z roku 1622 bol Pohronský Ruskov postupne v područí viacerých tureckých pánov (Aki Ahmat, Deli Bali, Durak a. i.). O neblahých osudoch miestneho ľudu v období feudalizmu svedčia aj početné únikové chodby vyhĺbené v zemi, ktoré boli v týchto časoch jedinou záchranou holého života pred lúpežnými rabovačkami alebo hroziacimi vojenskými prepadmi.

 

V roku 1893 vybudovala akciová spoločnosť v Pohronskom Ruskove cukrovar, ktorého akcionármi boli rytier Pavol Schöller z Levíc, hatvanská rodina Deutschov a Henrich Benies. Továreň mala okolo 150 zamestnancov (ktorých počet vzrástol až na 1 000) a denne spracovala 120 vagónov repy. Cukrovar bol v neskorších dobách viackrát modernizovaný a rozšírený. Akciová spoločnosť prevzala do prenájmu 7 000 hektárový majetok grófa Breinera, zmodernizovala majerské hospodárstvo a pospájala ich úzkokoľajovou železničnou traťou o dĺžke 33 km. Neďaleko cukrovaru bol vybudovaný šesťposchodový mlyn, v ktorom denne zomleli za vagón obilia.

 

Prvá svetová vojna uvalila biedu na tento kraj. V roku 1917 boli zrekvirované zvony na výrobu kanónov a v nasledujúcom roku zúrila na okolí epidémia španielky. Do Ruskova sa z vojny nevrátilo 15 mužov. Po vzniku ČSR v roku 1918 a po skončení bojov s Červenou armádou Maďarskej republiky rád v júni 1919 sa politické a hospodárske pomery len pomaly zlepšovali. Ťažkú situáciu miestneho obyvateľstva využívali úžernícky priekupníci na hromadenie majetku (Eisenschreiber).

 

V roku 1923 bol v Pohronskom Ruskove zmodernizovaný obilný mlyn a jeho mlecia kapacita sa zväčšila na dva vagóny denne. V roku 1938 bola postavená kockáreň cukru a o dva roky neskôr konzerváreň.

 

Na jeseň v roku 1938 sa pod tlakom nacistického Nemecka začala rozpadácať ČSR a 7. novembra horthyovské vojská obsadili celé okolie a pripojili ho k Maďarsku. Začala sa druhá svetová vojna. Po ťažkých bojoch Bol Pohronský Ruskov oslobodený 27. marca 1945 sovietskymi vojskami.

 

Po skončení vojny sa začal sľubný rozvoj obce spoločne s obcou Čata. Dolné Pohronie bohaté na úrodné polia podmienili poľnohospodársky charakter obce. Zmodernizovaný a rozšírený bol Pohronský cukrovar, roku 1966 bol vystavaný mohutný obilný sklad s kapacitou 1 000 vagónov obilia, roku 1953 sa zriadila skúšobná stanica poľných plodín. V roku 1957 bolo v Pohronskom Ruskove založené JRD. Po integračných zmenách v roku 1973 a 1975 vzniklo veľké JRD Rozkvet.

 

Duchovným stánkom Pohronského Ruskova je rímskokatolícky kostol. Pôvodný bol zničený ustupujúcimi nemeckými vojskami a súčasný postavili v rokoch 1953 až 1962. Veža bola pristavaná v roku 2003. Zvyšky pôvodného zvona sa stali súčasťou pamätníka obetiam II. svetovej vojny. V obci sú výhodné priestory pre umiestnenie priemyselného parku, čo by nadviazalo na povojnový rozmach v oblasti poľnohospodárskej výroby.